Aj jemu sme pre priblíženie problematiky položili jednoduché otázky.
Čo považujete v rámci svojej prednášky za najdôležitejšie a čo je potrebné zdôrazniť v súvislosti s rezonujúcou témou dnešnej doby – medzigeneračná spravodlivosť?
So spoluautormi poukazujem na to, že voľby ľudí medzi rôznymi životnými príbehmi môžu odhaliť informácie o tom, čo je skutočne dôležité. Tieto informácie využívame na odhad volieb medzi podstatnými životnými atribútmi, ktoré by rôzne skupiny ľudí boli ochotné urobiť. Tieto informácie môžu tvorcom verejných politík pomôcť prerozdeliť obmedzené zdroje v súlade s preferenciami obyvateľstva, ktoré zastupujú. Zistili sme napríklad, že typický Američan s ročným príjmom 80 000 USD by bol ochotný vzdať sa približne 7 000 USD ročne (celkovo 270 000 USD) za to, aby si predĺžil život v dobrom zdraví z 80 na 81 rokov. Toto zistenie informuje, koľko peňazí by sa malo vynaložiť na priority, ktoré podporujú dlhovekosť, napr. na zdravotnú starostlivosť, inovácie alebo znižovanie znečistenia. Do budúcnosti plánujeme našu analýzu rozšíriť na európske krajiny a pochopiť, akú hodnotu pripisujú ľudia ďalším atribútom života. Ak napríklad dokážeme kvantifikovať, akú hodnotu majú spoločenské kontakty pre ľudí, budeme môcť v budúcnosti pri pandémii robiť vhodnejšie voľby medzi sociálnou izoláciou a zdravím ľudí alebo ich dlhovekosťou.
Rád by som vykreslil paralelu medzi medzigeneračnou spravodlivosťou a tým, čo by som nazval „interpersonálnou spravodlivosťou,“ t. j. do akej miery by malo moje mladšie „ja“ brať do úvahy blaho môjho staršieho „ja“ o 10, 20 či 30 rokov neskôr. Vo svojom výskume som zistil, že preferencie ľudí sa v priebehu času menia. Ak sa spýtame 60-ročného človeka, aký život by chcel žiť, keby mohol začať od začiatku, v priemere nám dá inú odpoveď, ako keby sme sa spýtali 20-ročného. Zistili sme napríklad, že 70-roční ľudia by boli ochotní obetovať počas svojich produktívnych rokov asi dvakrát toľko prostriedkov, aby získali rok života naviac v dobrom zdraví, ako by boli ochotní obetovať ľudia do 40 rokov, keby mohli začať od nuly. Je potom otázne, čie preferencie by mali tvorcovia politiky zohľadniť pri rozhodovaní o tom, ako prerozdeľovať obmedzené zdroje. Odpoveď je relatívne jednoduchá, ak si myslíme, že zmenu preferencií človeka v priebehu času možno pripísať tomu, že sa postupne dozvedá viac o sebe a o svete, a tým získava lepšie pochopenie toho, čo je skutočne dôležité. Alternatívnym vysvetlením je, že keď sa človek v priebehu času vyvíja, stáva sa výrazne odlišným od svojho starého „ja.“ Ak by sme preferencie nášho 70-ročného „ja“ vnútili 20-ročnému, naše mladšie „ja“ by sa mohlo stať nešťastným, a naopak. Z tohto vzniká v človeku vnútorný konflikt, podobný tomu medzi blahobytom rôznych generácií. To, ako chceme tieto konflikty riešiť, závisí od toho, do akej miery nám záleží na našom budúcom „ja“ a na budúcich generáciách. Do akej miery sme trpezliví a vieme sa do nich vôbec vcítiť či predpovedať ich preferencie? Pokiaľ sme ovplyvnení rôznymi charakterovými inklináciami, napríklad nedostatočným sebaovládaním, ktoré nám zabraňujú robiť rozhodnutia na základe našich preferencií, je potrebné zvážiť, aké nákladné by bolo napravenie týchto nedokonalostí.
